spomienok, vlastne tri. Ak by som mala byť o niečo konkrétnejšia, prvý typ nám môže vylúdiť úsmev na tvári, pri tom druhom sa nám, v tom lepšom prípade, zvraští obočie a pokiaľ hovoríme o treťom, na ten by zrejme každý jeden z nás najradšej zabudol. Tak či onak, pri tých-ktorých príležitostiach ich vyťahujeme zo šuplíkov a prezeráme. Väčšinou sa jedná o významné stretnutia, niečo ako narodeniny, Vianoce. Môžeme sa po nich aj vypytovať, to v prípade, že si chceme nejakých, pre nás blízkych ľudí, pripomenúť aspoň takouto formou.
Ďalší typ nám nemusí byť svojím spôsobom príjemný, nabieha nám pri pohľade na ne doslova husia koža, vtedy by sme sa na ne najradšej ani nepozerali. Lenže aj tieto sú súčasťou nášho života a preto sa im nemôžeme vyhýbať.
Čo sa týka posledného typu fotiek, tie by sme s najväčšou chuťou roztrhali, už nikdy viac ich nechceme vidieť, pohľad na ne nás irituje.
Napriek tomuto všetkému si ich prezeráme zas a znova, stále dookola a, podľa môjho skromného názoru, sa tejto tradície už nezbavíme. Budeme sekať už aj tak dosť tenký ľad. Jednoducho sa z našich, nazvem to, omylov, nepoučíme.
Helena Michlíková