chvíli a na danom mieste napadli. Prečo ? Aj nad tým som sa už pokúšala zamyslieť. Odpoveď znie : Neviem. Neviem sama sebe túto otázku zodpovedať. A preto som zúžila ich počet na dve.
Po prvé: Vedú odniekiaľ niekam. To je predsa každému jasné. Musia niekam viesť. Prečo by inak boli ? Prečo by ich inštalovali ? Je na to celkom jasná odpoveď. Ľudia sa potrebujú premiestniť z miesta na miesto a tým, ktorí nemajú možnosť použiť k presunu vlastný automobil, neostáva nič iné, len cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, napríklad vlakmi. Po druhé : Na niektorých obrazoch sú znázornené koľaje, nie je ale jasne, zreteľne vidieť ich koniec. Neviem, či to je, bol, autorov zámer. Nezáleží na tom. Jedná sa mi len a iba o iný pohľad na ne. O iné videnie, vnímanie.
Po ďalšie môžu byť istou symbolikou, niečo nám môžu naznačovať, upriamiť naše vnemy svojím spôsobom na určité veci. I keď len v náznakoch. Bystrému pozorovateľovi ale takéto mnemotechnické pomôcky netreba. Bez problémov sa zaobíde aj bez nich. K objasneniu situácie ich nepotrebuje. Vystačí si aj s málom. Stačí, ako som už spomenula, byť pozorný v každej chvíli, pri čítaní vnímať text, nevenovať sa vtedy ešte iným veciam, činnostiam, ktoré, samozrejme, znížia našu pozornosť a v konečnom dôsledku sa ani k záveru, nejakému výsledku, nedopracujeme. Lebo... lebo chceme postíhať X vecí. Načo ? Urobiť jednu a poriadne- to je v dnešnej dobe cenné. Ale za akú cenu ? Kto to a či vôbec niekedy docení ? No a tu sa ocitáme in medias res- odpoveď sa núka sama. Všetci ju aj dokonca poznáme. Len sa ju ešte stále bojíme vysloviť nahlas. Aj keď by sa už dalo. Malo by sa dať. Či sa po tých udalostiach, hádam, mýlim ? Helena Michlíková