A stále nič. Ani nebude, v tom som si už istá. Byť si niečím istý, to je silné slovo, lenže keby sa malo niečo pohnúť, už by sa tak stalo. Nepredpokladám, že teraz, cca v tom 5. mesiaci, zrazu vypláva pravda na povrch. A že by sme sa dozvedeli celú pravdu, hlavne však spoznali meno páchateľa. Dovolím si ho nazvať priamo vrahom, veď si nič iné ani nezaslúži.
Dlhé mesiace po vražde novinára Jána Kuciaka a jeh snúbenice Martiny Kušnírovej...
Dokonca mám pocit, ako keby sa na tento prípad už zabudlo. Stále sa niečo deje a zdá sa mi, že práve táto vražda bola odsunutá niekam na koniec, ak sa ovšem jej vyšetrovaním niekto ešte zaoberá.
Je to veľmi smutný a zároveň jasne čitateľný obraz toho, čomu tak veľavravne hovoríme sloboda tlače, demokracia a jej princípy...
Nehovorím, že dianie vo svete by nás nemalo zaujímať. Veď aj to sa nás dotýka. Sme na ňom a jeho prejavoch závislí, od nich sa veľa odvíja aj na Slovensku. Musíme sa zariadiť, reagovať na ne. Ale.
Ale prinajmenšom vo mne zostalo akési prázdno. Prázdno, ktoré osobne pociťujem, sa už nebude dať ničím zaplniť. Znova zopakujem, akým ohavným spôsobom boli Ján Kuciak a Martina Kušnírová zavraždení. Skutočne je nám v krajine, kde sa nevieme dopátrať skutkovej podstaty, dobré žiť ?
Osobne sa necítim bezpečne už priveľmi dlho bez ohľadu na to, čo sa stalo. Avšak teraz je môj stav ešte viac zneistený.
A najhoršie na tom všetkom je, že pri takomto vývoji sa už z neho zrejme nedostanem.
Helena Michlíková