Divadelná hra mala v sebe originálny psychologický potenciál, akýsi náboj. Jednalo sa o existenčné postavenie ženy ako aj rozporuplné variácie zo všetkých stránok nerovného partnerského vzťahu- vzťahu medzi mužom a ženou. Je to ruská klasika podľa Fiodora Michajloviča Dostojevského.
Zopár slov k jej obsahu: Je napísaná na základe novinovej správy o samovražde zúfalej mladej ženy, ktorá skočila z okna zvierajúc v ruke ikonu.
Jedná sa o príbeh bývalého zakomplexovaného dôstojníka a súčasne majiteľa záložne. Tento psychicky utýral svoju oveľa mladšiu ženu. Nerovný vzťah - mocnejší manžel - bezradná mladá žena , manželovo pohŕdanie ňou- to všetko sa v konečnom dôsledku podpísalo pod jej zúfalý čin. Toto tragické vyústenie sa počas celého predstavenie nieslo akoby "za okrajom" a predsa bolo dosť jednoznačne citeľné. A rozpoznateľné vnímavejším ale aj menej vnímavým divákom.
V predstavení sme ale mali možnosť sledovať tento vývoj až od momentu samovraždy mladej ženy. Dôstojník retrospektívne pátra po motívoch tohto činu.
Hra je v plnej miere nadčasová. Nachádzame v nej aj mnoho varujúcich kontextov. Akýchsi súvislostí, ktoré nám, či už chceme alebo nie, musia dôjsť.
Napriek tragike som mala z dnešného predstavenia úžasný dojem a zážitok. Uvedomila som si mnohé, doposiaľ nepoznané veci. Asi by som sa mala pustiť aj do literárnej predlohy.
Predstavenie bolo vypredané do posledného miesta, z čoho som okrem hercov mala radosť a dobrý pocit súčasne, aj ja.
Helena Michlíková