hodinu. S kamarátkou Galinou sme sa nemohli nepristaviť a znova aspoň takto symbolicky nevyjadriť účasť rodinám pozostalých- Martiny a Jána. Je to síce málo, no ale keď v tejto veci aj tak viac už urobiť nevieme.
Jedno ma ale napriek tejto vážnej situácii potešilo. Ľudia sa postupne schádzali a ako šiel čas, námestie a priľahlé ulice sa zapĺňali stále viac a viac. Dokonca sme ani nemali ako prejsť podchodom, tak bol prepchatý. Naše stretnutie bolo v podstate neplánované. Vieme síce, že máme v štvrtky obe školu, no v inom čase a okrem toho sme sa tentokrát vôbec vopred nedohadovali. Či a kde, to bolo to posledné, čo nás vlastne zaujímalo. Nechali sme to na Ad hoc. No a znova nám to vyšlo. Zrazu, keď som vychádzala z kníhkupectva, mi zazvonil telefón. Zrejme je Vám jasné, kto mi volal.
Čiže sme náš dnešný program vyriešili operatívne. Vzhľadom k pochodu bolo v meste veľmi veľa policajtov. Všetko nasvedčovalo tomu, že bude mať pokojný priebeh. Presne ako minule. Veď aby aj nie!
Išli sme teda zapáliť sviečky, chvíľu sme tam postáli.
Premietlo sa mi to všetko v hlave nanovo. Došli mi aj nejaké nové súvislosti. Znova som nemala dobrý pociť. Niečo ostalo visieť takpovediac vo vzduchu. Nezodpovedaná otázka: Kto, čo, prečo, ako ? Odpoveď na otázku z akého dôvodu už poznáme.
Tak snáď sa raz odpovede dočkáme...
Helena Michlíková