keď som ju čítala, som si ešte vôbec neuvedomovala, čo všetko to pre mňa znamená. Pár slovami, bola som rada, že niekoho môj obrázok oslovil. A taký odborný pohľad som ani neočakávala. Dokonca to dospelo až k osobnému stretnutiu, z ktorého som sa len prednedávnom vrátila. Nechápala som a doteraz nechápem, že to je ako to je.
Sadli sme si do nemenovanej kaviarne na brehu Dunaja, objednali niečo na pitie a začali sme rozoberať umenie. Ja- čo by laik, som zo začiatku len počúvala. Lenže, keďže sme sa stretli preto, aby sme sa o obrazoch porozprávali, mal by to byť teda dialóg. Akonáhle som si to uvedomila, zapojila som sa aj ja. Pomaly prešla hodina, stále bolo o čom. Po čase sme prešli aj k hudbe. Už predtým som sa vyjadrila, že si pri tvorbe vždy pustím nejaký podmaz. Tak mi to vyhovuje, spravím si vlastnú kulisu. Kulisu vyskladanú z hudby, ktorá ma ukľudňuje, mám ju rada, dotvára celok. Jednoducho si vytvorím vhodné podmienky.
Je zaujímavé, že počúvam stále to isté CD. Len asi raz som túto tradíciu porušila. Ďaľší raz už bolo všetko po starom, vrátila som sa do starých koľají a len som sa utvrdila v tom, že toto je správne.
Čas pokročil a my sme sa stále rozprávali. Keď prišiel čašník, objednali sme si ešte kávu, akosi nám prišla na ňu chuť. Aj pri nej sme však pokračovali.
Napadlo mi, že by sme si mohli nejaké myšlienky nechať aj na inokedy. Za predpokladu, že sa ešte stretneme. Keď som položila túto otázku, dostala som jednoznačnú odpoveď.
Záujem bol a je obojstranný.
Tak sa už teraz teším na ďalšie stretnutie. Chcem veriť, že budem môcť znova niečo priniesť, prezentovať sa. Možno aj ovplyvnená dnešným rozhovorom.
Veľmi ma obohatil a som zaň vďačná.
Tak znova niekedy nabudúce.
Dovidenia.
Helena Michlíková