ale stalo sa. Organizátori museli dokonca pridávať stoličky, čo vlastne v klube až tak možné nebolo. Ale budiš. Aj tak som sa asi po dvoch piesniach postavila, jednak som mala oveľa lepší výhĺad a aj celkovo. Umelci hrali ako o život, znova som mala možnosť presvedčiť sa o ich kvalitách. Frank nám pomedzi jednotlivé skladby aj čo-to povedal, my sme to, samozrejme, nenechali bez odozvy. Muselo ho to potešiť, taká interakcia. Hovoril niečo v zmysle, že tu, do Bratislavy, prišiel na pozvanie Martina Valihoru a že mu veľmi rád na spoluprácu prikývol.
Keď sa nám ospravedlňoval, že nevie veľmi dobre po anglicky, len sme sa pousmiali. Nebola to totiž pravda. Žartoval. Doprevádzal sa na klavíri, len som tak pozerala akou rýchlosťou, frekvenciou, mu behali prsty po jednotlivých klávesách.
Bicie Martina Valihoru a basa Juraja Grigláka svojou kvalitou ani v najmenšom nezaostávali. Veď ako by aj mohli. Sú to špičkoví hudobníci.
Keďže sa ale začiatok koncertu posunul o hodinu, museli sme v jeho polovici odísť. Potrebovali sme stihnúť poslednú električku. - Nie je v tom žiaden dvojzmysel ako by si mohol niekto myslieť, to naozaj nie. Som veľmi rada, že som na tomto koncerte bola, neviem totiž, kedy sa bude konať najbližší a či naň budem môcť prísť. Pevne ale verím, že áno.
Helena Michlíková