Autogramiáda novej knihy Chlapec na vrchole hory začínala o 18:00. Nemala som ale na včera ešte jasný plán, nevedela som s istotou, či sa na ňu budem mať ako dostať a či vôbec. No ale podarilo sa. Pán spisovateľ mi už na prvý pohľad prišiel sympatický, bol milý, rozdával úsmevy na všetky strany. Po predstavení sa a pár komplimentoch sme sa dostali k otázkam, ktoré ale skoro nemali konca. Už som začala byť dosť nedočkavá, poposedávala som na stoličke, no ale konečne sme sa teda ku knihe ako takej dostali. Rozprával o nej s takým zanietením, pohltilo ma to celú. I keď som už vopred vedela, že si ju rozhodne zakúpim. Toto rozprávanie ma len utvrdilo v mojom presvedčení.
Jedná sa síce o vojnové obdobie, treba ale určite poznať aj túto časť dejín. Patria k dobe, ktorú zažili naši starí rodičia. Mali by sme s ňou byť oboznámení aj my, ich vnuci či vnučky.
Nebolo to pre nich vôbec ľahké, priam naopak. Veď sa im musel po vpáde vojsk zrútiť svet. Ani si to radšej nechcem predstavovať.
Túto ako aj ďalšie knihy od Johna Boyne-ho si ale prečítam, aby som sa dozvedela o tomto období aj z iných úst, z iného pera ako to bolo popisované v učebniciach... Dôvod zrejme dobre poznáme.
Z autogramiády som odchádzala plná presvedčenia, že aj ja môžem prispieť svojou kvapkou, k čomu nás nepriamo pán Boyne aj vyzval.
A nezabudol podotknúť : "Čítať, čítať, čítať ...
Helena Michlíková