už len zopár strán, nie je teda dôvod odkladať to na neskôr. Na potom. Na niekedy. To niekedy sa totiž nemusí konať. Z rôznych príčin, dôvodov. Môžeme na to zabudnúť, náhle máme menej času sa nášmu koníčku venovať. Venovať sa mu v takej miere ako si to čítanie zaslúži. Teším sa ako si ju znova vezmem do rúk, budem pokračovať v deji, na konci hádam rozlúsknem jej pointu. Uvidím. Všetko však má svoj čas, na všetko raz príde. Či už skôr alebo neskôr. Páchateľ bude identifikovaný, dostanú ho a pod. ... Mám rada takýto kľud, pokoj. Len ja a kniha. Sme samy so sebou, nikto ma neruší, môžem si príbeh dotvárať v predstavách. Zapojiť fantáziu. Rozvíjať ho ďalej alebo len tak voľne otáčať strany a vnímať text. Keď sa do nejakej pustím, je to potom ale celou mojou dušou, celým mojím ja. Vtedy ma nikto iný, nič iné nezaujíma. Ocitám sa vo svojom svete, vedená obsahom knihy. Mohla by som o tom ešte veĺa písať, nemyslím si ale, že je to potrebné. V poličke ich mám ešte X, tak mám čo robiť, mám večernú náplň. Aspoň nebudem len tak nečinne sedieť pred televízorom. Kniha Vám aj niečo dá. Niečo navyše. A o tom to je.
Tak som ju až teraz- ale predsa- dočítala. Skutočne to stálo za to, nebudem tvrdiť opak, keď to tak aj tak nie je. Ostáva mi už len : Pekný večer a dobrú noc všetkým.
Helena Michlíková