necítim sa vo svojej koži. Nie je so mnou veľmi do reči. Komu by aj bolo. Cítite sa ako keby Vás niekto ovalil ťažkým predmetom po hlave. No nič, aj tak treba ísť ďalej, nejak danú situáciu prekonať. Keď ale ani na to nemáte síl, to je už potom horšie. Tak ako aj ja . Síce som sa vybrala von, mala som niečo v pláne... Zarátala by som to medzi povinnosti, možno som preto mala rozhodovanie o to jednoduchšie. Respektíve som nemala na výber. Keď už som vyšla z domu, ihneď som zacítila, že to nebude celkom ono. Že som sa nemýlila. No ale dobre. Bolo treba vyraziť, urobila som tak. Nevybavila som ale. Odišla som s dlhým nosom.
A to napriek informácii, ktorú som dostala už predvčerom. Dobre, nevadí. Výjsť by som vyšla tak či tak. Mohla som si ale ušetriť časť cesty a venovať sa môjmu koníčku. Veď zábery zasneženej lúky či stromov za to rozhodne stoja. Navyše takto zastreté ich ešte zachytené nemám. Myslím si to- možno sa mýlim. Uvidím. Stačí, ak nahliadnem do fotoparátu. Vlastne už je to zbytočné, fotky som spravila. Môžu byť celkom zaujímavé, aspoň čo sa akejsi záhadnosti, týka. V tom závoji to vyzerá tak tajomne. Nezainteresovaný človek by sa ma mohol pýtať na čokoľvek. Odpoveď by bola jednoduchá a jednoznačná.
Pri bližšom skúmaní v nich možno aj niečo neobvyklé objavím. Ale to až o pár hodín. Rada sa nechám sama prekvapiť. Nebudem sa tajiť, ale mám ich rada. Teda tie prekvapenia. Nech sú akéhokoľvek charakteru.
Helena Michlíková