pádom sa celý čas pozerať na malú obrazovku mobilu. Nevadí, stálo to za to, bolo sa celý čas na čo pozerať. Došlo aj k napínavejším situáciám, no nakoniec sme finále proti Brazílii zvládi a vystúpili sme na najvyšší stupeň. Stupeň s prívlastkom zlatý. O to viac sa tieto medaile z paralympiády cenia. Bolo vôbec úžasné, keď sme sa prebojovali do semifinále. Vtedy som pocítila aj z domu z kresla túžbu po zlate. Čo náš tím dokázal, to je niečo neskutočné. Som rada, že môžem byť prítomná na tréningoch a občas si aj len tak nesúťažne zahrať. Pravidlá nie sú až tak náročné- v podstate ako pri každom inom športe. Treba ich vedieť. Bodka. Sú špecifické, prispôsobené pre tento šport. Síce ich teoreticky ovládam, nemôžem sa ale s reprezentantmi v nijakom prípade porovnávať. Nedá sa to určiť podľa dvoch, troch vynikajúcich hodov. Keď v nasledujúcom, rozhodujúcom, už nedokážem zariskovať ako by som mohla. Natoľko si neverím, nemám také skúsenosti. Také majú len profesionáli. Medzi tých sa, samozrejme, nemám nárok radiť.
Asi ako veľa ľuďom, aj mne vyhrkli pri hymne slzy. Ale boli to slzy šťastia, radosti. Prajem si, aby takýchto sĺz bolo ešte veľa. Boccisti si ich prinajmenšom zaslúžia.
Tak ešte na záver : Miška, Robo, Samko : Gratulujem, boli ste úžasní.
Helena Michlíková