ich vedela odrecitovať. Nie som zase ale až tak ďaleko od pravdy. Keď som ako prváčka na ZŠ ležala tri týždne s ovčími kiahňami doma a musela som byť celý čas v posteli, čo iné som mohla robiť. Rodičia s babičkou mi na striedačku čítali Princeznú Kvapôčku. Do nevidím ... . A dopadlo to tak, že som ju už vedela odrapotať. To som ale ešte ani čítať nevedela. Najlepšie na tom bolo, že som to vedela tak dokonale, že som ešte aj strany otáčala ako nasledovali. Jeden by ma neprekukol. Nemal by ako. Veď by som mu k tomu nedala najmenšiu príležitosť. Tú knihu mám dodnes vo vitríne, je dokonca s venovaním od triednej pani učiteľky, ktorú som si vážila už ako malé dieťa.
Už som kedysi písala, že som mala na niečo šťastie. A pri učiteľoch to platí štvornásobne. Aj neskôr- pri každom novom učiteľovi či učiteľke sa mi to potvrdzuje, keď sa tak teraz nad tým zamyslím.
No ale to som kúsok odbočila.
Takže knihy.
Meky Žbirka to vo svojej piesni vyjadril presne. Kúp mi knihu. V týchto troch slovách je v podstate všetko. Čím viac budeme čítať, tým budeme rozhľadenejší. Aj sa nám tým rozširuje slovná zásoba. Ako máme možnosť aj sami vidieť, je tu veľa pozitív.
Tak prečo by sme si ich nemali kupovať ?
Helena Michlíková