- išli zagratulovať mojej sesternici z druhého kolena k promócii. S vedomím, že máme toho ešte celkom veľa, sme sa zdržali len na nevyhnutný čas. Stihli sme sa akurát pozdraviť s rodinou a Mgr. Soni potriasť pravicou. Ceremoniál bol veľmi dôstojný- ako sa aj na Prírodovedeckú fakultu patrí. No a teraz k ďalšiemu rodinnému stretnutiu. Pôvodný plán znel síce o niečo inak, v časovom zmysle, veci sa ale vyvinuli ináč a naša rodina prišla o cca 2 hodiny skôr. Bolo potrebné aby sme zapli motory. Nevadí, veď o nič nejde. Zo spoločného obeda sme sa všetci tešili, vzhľadom k faktu, že sme sa nevideli dlhé roky. O to to bolo srdečnejšie. Zdá sa aj, že sme akosi všetci "zdospeleli" a dohodli sme sa aj na častejších návštevách, spojených trebárs aj s kúpaním. Teta je výborný plavec, ja tiež, tak v takom prípade nie je o čom.
Museli sa ale zdvihnúť o čosi skôr, lebo ich čakala ešte 200 km cesta, ale dnes mi aj tento zlomok času pripadal k nezaplacení. Keď to TAM JE, nie je o čom. S tetou som si od samého šťastia nezabudla urobiť dnes toľko omielané selfie. Na Dallas by to asi nemalo ale na takú Rosamunde už aj áno .
Je príjemné po istom čase zažiť takéto niečo na vlastnej koži.
Helena Michlíková