Ako sa tomu teda hovorí ? Každý jeden z nás má pre ne iný výraz. No aj aj sa vo svojej podstate rôznia. Môžu byť pozitívne alebo negatívne, podľa toho o akú situáciu sa jedná a ako to na konkrétneho človeka zapôsobilo. Ako ho to ovplyvnilo vzhľadom k jeho ďalšiemu životu. Sú obdobia, keď sa schádzame pri spoločnom stole a začneme húfne spomínať. Nemám tieto stretnutia rada, lebo sa často zvrtnú do nekončiacich monológov jedného z nás. Už keď sa schyľuje k takémuto príhovoru, rozoznám to, neviem ako - možno podľa hlbokých nádychov a rozvitých viet. Nemám na to, aby som dokázala tak dlhý čas venovať pozornosť spomienkam z minulosti, ktoré sa ma vo veľa prípadoch ani netýkajú. Akože rada sa dozviem niečo "nové" ale odtiaľ- potiaľ. Na druhej strane sa nachádzajú v mojom rebríčku také, čo ma doslova pohltia. Vtedy by som dokázala pri nich presedieť aj večnosť.Čiže stojím na pomyselných miskách váh, ktoré prijmem a ktoré nie. Je to na každého zvážení. Túto moju dilemu ale často vyrieši nejaká zvláštnosť alebo inak povedané netypickosť, ktorá sa v nich vyskytne. Uvediem aj príklad. : Okrem spomienok na blízkych mi prebleskne aj spomienka na stretávku zo ZŠ, ktorú sme mali po 20-tich rokoch. Muselo to byť veľmi silné, keďže na ňu spomínam ešte aj dnes, po štyroch rokoch. Pozvanie prijal aj náš triedny, čo si veľmi vážim. Nezišli sme sa síce všetci, z dôvodu, že niektorí spolužiaci žijú v zahraničí alebo z iných dôvodov, napriek tomuto faktu som si ale považovala, že tí, ktorí aspoň trochu mohli, bez mihnutia oka prišli, dokonca jeden spolužiak doletel až z NY. Mali sme o čom hovoriť, veď 20 rokov, to je vlastne jeden dospelý + 2 roky k tomu.
Helena Michlíková