úplne ináč ako ostatní. Boli sme deti a mali sme nesmiernu radosť z takého množstva snehu. Veď predtým sme ho ešte tak veľa nezažili. Bolo to niečo nové, dovtedy nepoznané. Keď som vyšla z domu, siahal mi temer po plecia. Nebolo najmenšej šance dostať sa čo i len dole kopcom z našej ulice, nieto ešte niekam ďalej. Čiže ani do školy to akosi nešlo. Samozrejme, že ako deti sme sa z prázdnin tešili, jašili sme sa vonku čo to dalo. Stavali sme snehuliakov, spúšťali sme sa z blízkeho kopca. Podaktorí na saniach, tí menej odvážni používali boby. Predsa len sú v prípade nehody bližšie pri zemi. Ten náraz teda nebol tak silný, nebolel tak veľmi ako keby ste spadli z výšky saní. Aby ste si nemysleli, kopec nebol až tak veľký, lenže z pohľadu malých detí nám vtedy taký pripadal. Tí odvážnejší si to rozdávali až z jeho vrcholu, to bola v takom prípade riadna šupa. Len tak okolo nás ostatných presvišťali. Veru, že sme sa párkrát ledva uhli.
Dnes, keď sa tam prechádzam, len sa potmehúdsky v duchu usmievam aký nám vtedy pripadal. Zrada bola v tom, že ak ste nebrzdili Vy, zastavila Vás najbližšia nerovnosť. V tom lepšom prípade. Nechcelo sa mi dnes prehľadávať fotky z toho obdobia, určite by sa nejaké našli. Pre bližšiu predstavu. Myslím si ale, že ani nie je treba, mnohé médiá kalamitu z 87´ zdokumentovali tiež.
Len pevne dúfam, že sa zajtra dostanem von. Aby to nedopadlo ako vtedy pred rokmi.
Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje
Helena Michlíková