Aké sme to mali my krajšie. Mohli sme viac snívať, nezaoberali sme sa v myšlienkách otázkami typu: Čo mi naši tento rok kúpia na Ježiška? Na Vianoce ? Pekne nás rodičia po štedrovečernej večeri zavreli či už do spálne ale do inej izby a o chvíľu sa ozval zvonček ohlasujúci Ježiška. Teda vlastne už jeho odchod. Nikdy sme ho teda nevideli, lebo to by podľa slov našich rodičov nebolo dobré. On chodí v utajení- ak to mám nazvať dnešnou rétorikou. Lebo prečo ? Na túto otázku sme ale odpoveď nikdy nedostali. Neviem prečo. Teda už viem. Rôznymi spôsobmi sa z toho rodičia vždy dostali, vykľučkovali, vyhli sa odpovedi. Následne sme na ňu my ako deti aj zabudli, veď pri toľkej radosti na ňu už neostal ani čas. Nám už potom nebolo viac treba.
O toto všetko sme deti pripravili. Aké to je teda detstvo ? Veď už neveria ani na dobro v rozprávkach. Lebo sa v tých dnešných skoro ani nevyskytuje. Tak potom ako sa môžu deti cítiť? Čo im tieto roky ich života prinesú ? Veď by to mali byť tie najkrajšie roky. Ale takto ?
Budem sa opakovať, ale v dobe, ktorú žijeme, si Vianoce dnešné deti nemajú šancu vychutnať v takej miere ako sme mali možnosť my. Je to spôsobené rýchlym spôsobom života, nie je čas zaoberať sa takými zbytočnosťami, ako sa veľa ľudí domnieva. A potom to takto vyzerá, takto dopadne. Čo budú z tohto obdobia mať ? Na čo v dobrom spomínať ?
Veď už len tie spomienky by v nich zanechali aspoň niečo krásne.
Helena Michlíková