sme mali takúto zbierku alebo ako to nazvem. Bola som ňou takmer posadnutá. Možno to súviselo s mojou pasiou v ranom detstve a tou bolo zbieranie známok. Asi som nebola jediná. Tvorili sme si albumy. Bolo radosťou do nich nazrieť. Známky to boli od výmyslu sveta. Buď sa jednalo o známky, ktoré boli označením jednotlivých miest alebo kľudne aj hocičoho iného. Chodila som si ich porovnávať so susedmi- boli sme v rovnakých rokoch, mali sme teda zhruba rovnaký vkus. I keď ja som bola dievča. Keď sa následne v škole konal Zber papiera, bola som medzi prvými, kto sa na to podujal. Zhrnula som všetky staré noviny a časopisy, ktoré nám ležali- možno už aj dávno zabudnuté- po stolíkom a zbalila som ich tak ako nám kázali- po kile alebo dvoch. To už neviem presne. Čo ale na druhej strane viem, je, že som sa habrala za víťazstvom. Za najviac donesených kíl bola aj nejaká odmena. So zanesením papiera do školy mi ale musel pomôcť otec, takú váhu by som nedala ani za nič. Nemala som školu nejako blízko, predsa sme ten papier ale naložili na fúrik a takto sme ho do školy dopravili. Tam sa už môj zrak upriamil na váhu, pozorne som sledovala, kam sa jazýček váhy vyšplhá. Je, myslím si, na škodu veci, že sa to nerobí aj dnes. Mali by sme aspoň čiastočne odľahčené kontajnery na separovaný odpad a ušli by sa pre viacerých.
Helena Michlíková